Literárny klasicizmus

September 11th, 2010

Slovo klasicizmus je odvodené z latinského classicus čo znamená vynikajúci, vzorový. Nadväzuje na ideály humanizmu a renesancie, čím sa stavia proti základným tendenciám barokového umenia. Klasicizmus vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17. storočí, v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie za vlády Ľudovíta XIV. Filozofickým základom klasicizmu sa stáva racionalizmus a tým sa myslenie oslobodzuje od náboženstva. Je to myšlienkový smer považujúci rozum za jediný alebo rozhodujúci zdroj poznania. V umení presadzoval rozumovú disciplínu. Zakladateľom je René Descartes, ktorý je známy svojím výrokom: „Myslím, teda som!“ Cogito ergo sum – výrok hovorí, že jediným pevným bodom, o ktorom sa nedá pochybovať je predstava seba samého ako mysliacej bytosti.
Vzorom pre klasicizmus bola antika a antické umenie. Podstata prírody a človeka je vystihnutá ako večná, orientácia je skôr na rozum než na cit, podstatný je záujem o myšlienky a skúsenosti univerzálnej platnosti. Umelci klasicizmu sa inšpirovali vetou: „Krásne je len to, čo je pravdivé“ – tzv. kŕčovitá krása. Hľadali a obdivovali krásu v pravde. Zmysel umenia videli v napodobňovaní prírody a všetkého čo je v nej pravdivé, podstatné a nemenné. Umenie je tu prispôsobené prevažne potrebám dvornej spoločnosti.
Klasicisti sa snažili o umenie najvyššej kvality, čím vznikli presné pravidlá formy, ktoré museli všetci rešpektovať. Francúzsky teoretik klasicizmu Nicolas Boileau Despréaux v diele Básnické umenie formuluje tieto požiadavky:
• Harmonická súmernosť
         • Logická jasnosť
         • Jednoduchý dej bez odbočení
         • Presnosť jazykového vyjadrovania 
         • Dodržanie čistoty žánru (prelínanie žánrov nebolo prístupné)
Literatúra klasicizmu sa delila podľa antického vzoru na vysoké a nízke žánre.
                K vysokým sa zaraďovali óda, elégia, epos a tragédia. Spracúvali sa v nich vznešené (historické, nadčasové) námety a ich hrdinovia pochádzali z vysokých spoločenských kruhov (vládcovia, šľachta – napr. P. Corneille: Cid ). K nízkym žánrom patrí bájka, satira, komédia. Námetom bol život nižších spoločenských vrstiev (mešťania, sluhovia). Nachádzajú sa tu neurodzené postavy (napr. úžerník v diele Moliera: Lakomec) a majú prevažne komický charakter. Autori, ktorí sa v tých časoch venovali vážnym štýlom boli predurčení k úspechu, no treba podotknúť, že postupom času sa záujem o ich diela sa vytrácal. Je však paradoxné, že autori, ktorí boli zástupcami nízkych žánrov boli viacmenej zatracovaní a úspechu sa takmer nedožili a dnes sa ich hry tešia omnoho väčšej obľube ako v minulosti.
  
      Súlad krásy, pravdy a dobra (tzv. najvyšší zákon umenia) musel byť súčasťou každého diela. Autori uprednostňovali rozum pred citom; spoločenský a štátny záujem pred osobným, povinnosti pred láskou. Nevykresľujú človeka takého, aký je, ale takého, aký by mal byť – v dielach vystupuje buď dobrý ideál (ideál doby), alebo jeho protiklad. Nesústreďujú sa na jednotlivé črty človeka, ktorými sa ľudia odlišujú, ale na všeobecné črty a vytvárajú typy postáv, ktoré zodpovedali dobovému vkusu – napr. lakomec Harpagon, statočný hrdina Cid, oklamaná milenka – tzv. umelecký obraz človeka. V období klasicizmu nastal búrlivý rozvoj drámy, vývoj poézie bol omnoho skromnejší. V klasicistickej poézii prevláda rozum a úvaha nad citom. Najčastejšie sa objavuje opisná, úvahová a satirická báseň. Vytvárala sa tzv. klasicistická dráma, ktorá dodržiavala Aristetolovu zásadu troch jednôt:

·
        Jednotu času (príbeh sa musel odohrať počas 24 hodín, výnimočne počas 30 hodín)

·
        Jednotu miesta (príbeh sa musel odohrať na jednom mieste)

·
        Jednotu deja (zameranie na jeden dej vylučovalo vedľajšie motívy)  
Časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré dej komentujú, prípadne vyjadrujú mienku autora. Typickým veršom tragédie je alexandrín (dvanásťslabičný verš s dierézou – intonačnou prestávkou po šiestej slabike).