Rozbor

Lakomec je klasicistická dráma – konkrétne komédia. Zápletka v tejto hre nie je prvoradá, dôležitá je myšlienka, ktorú toto dielo má odkázať čitateľom.
Kompozične je komédia rozdelená do piatich dejstiev, čím je dosť rosziahle. Zároveň zrovnoprávňuje komédiu s tragédiou, pretože dovtedy mali päť dejstiev len tragédie. Moliére takisto nedodržal veršovanú formu a nebál sa porušiť klasicistickú normu. Je tu však dodržaná jednota miesta, času aj deja.
V hre sa najčastejšie vyskytujú dialógy, monológy len zriedkavo – keď Harpagon hovorí o strachu z krádeže truhličky. Moliére používa väčšinou jednoduchý a zrozumiteľný jazyk, aby mu pochopili aj jednoduchí ľudia, ktorým je toto dielo venované. No nezabúda aj na vznešené vyjadrovanie, keď napríklad Kleant vyznáva lásku Mariane.
Z výrazových prostriedkov sa tu vyskytujú miernejšie vulgarizmy, ktoré používa Harpagon. ,,Odroň, oplan, šibenec, galgan, kmín bohov…" Autor sa nevyhýba ani frazeologizmom, ktoré sú blízke ľudu – ,,Opovažuješ sa mi liezť do kapusty?"98194 ,,Ste stará hus na šklbanie"99139 Najčastejšie sú metafory – ,,Aspoň zo seba strasieme tie neznesiteľné okovy, ktoré už toľké roky vláčime."100137 ,,Z kože vyletím."101139 Valér použil tento výrok, keď sa snažil imponovať Harpagonovi: ,,Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili."102 174Ďalej tu nájdeme bežné prostriedky ako zdrobneniny, prirovnania, epitetá a i.
Moliére využíva obidva druhy humoru – situačný – takmer fraška. Nájdeme ho v scéne, kedy Jakub mení svoju podobu (kuchár a kočiš). Druhý je slovný humor používajúci hyperbolu – Frozína lichotí Harpagonovi a neuveriteľne zveličuje jeho neexistujúce prednosti.
Moliére využíva komiku gesta, oblečnia a celkového výzoru postavy.
Lakomec sa končí ako väčšina Moliérových hier – buď zasiahne kráľ (v tomto prípade Anzelm), alebo prídu listy, ktoré celkom menia situáciu, neznámi rodičia spoznávajú svoje deti. Je tu využitá zámena postáv – Valér sa vydáva za sluhu, Anzelm je neapolský šľachtic. Hra je zaplnená rezonérmi – postavičkami sluhov (Šidlo, Jakub, Frozína), ktorí vyjadrujú mienku autora a svojím konaním posúvajú dej dopredu.